Stav pred pred prijatím Lisabonskej zmluvy
Zmluvy o spoločenstvách a zmluva o Európskej únii boli medzinárodnými zmluvami uzatvorenými podľa pravidiel medzinárodného práva, ktoré, ako som už spomínal, neupravovali možnosť vystúpenia členského štátu zo spoločenstva resp. z Únie. Dispozíciu vystúpenia upravovali všeobecné princípy medzinárodného práva verejného, konkrétne Viedenský dohovor o zmluvnom práve ( čl. 54, 56 a 62), avšak v praxi sa výklad Viedenského dohovoru nepoužil a vystúpenie členského štátu ostalo len teoretickou otázkou. Boli to až politické signály a následné rokovania po roku 2002, ktoré vyústili do unifikácie inštitútu vystúpenia v Ústavnej zmluve. Je všeobecne známe, že mnoho zmien, ktoré mala priniesť Európska ústava, bolo transponovaných do znenia Lisabonskej zmluvy. Práve úprava vystúpenia členského štátu je týmto príkladom, kedy text návrhu Ústavnej zmluvy bol fakticky prekopírovaný do návrhu Lisabonskej zmluvy. Od účinnosti Lisabonskej zmluvy sa potvrdilo tvrdenie, že Únia nie je federálnym štátom, ale federáciou suverénnych štátov, ktoré majú kedykoľvek právo slobodne opustiť túto „ federáciu“.
Vystúpiť možno, ale v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami
Zmluva zakladá niekoľko podmienok vystúpenia. Jedna z nich je súlad s ústavnými požiadavkami dotknutého štátu. Každý členský štát so svojou ústavou ma odlišné ústavné zriadenie a ústavné požiadavky pre vystúpenie z Európskej únie. V našich podmienkach by sa pravdepodobne konalo celoštátne referendum vo svetle čl. 93 ods. 2 Ústavy SR. Vystúpenie z Európskej únie by bolo podmienené konaním referenda o dôležitej otázke verejného záujmu, čiže o vystúpení Slovenskej republiky z Európskej únie.
Oznámenie svojho úmyslu a dohoda s Úniou o spôsobe vystúpenia
V prípade ak by boli splnené ústavné požiadavky pre vystúpenie, tak ďalšou podmienkou je oznámenie úmyslu vystúpiť z Únie Európskej rade. Následne Únia a vystupujúci štát iniciujú rokovania smerujúce k dohode, ktorá stanoví spôsob vystúpenia, zohľadňujúc budúci rámec vzťahov s Úniou. Na prijatie takejto dohody je potrebná kvalifikovaná väčšina v Rade a udelenie súhlasu Európskeho parlamentu. Zakladajúce zmluvy sa prestanú aplikovať na vystupujúci štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade ak nedôjde k dohode, tak dva roky po oznámení členského štátu vystúpiť z Únie.
Zákaz účasti na rokovaniach pre vystupujúci štát
Členovia Európskej rady alebo Rady, ktorí zastupujú vystupujúci štát sa nezúčastňujú na rokovaní alebo rozhodovaní týchto orgánov, pokiaľ sa ich týkajú.
Otvorené otázky a nejasnosti
V súvislosti so splnením ústavných požiadaviek a následným oznámením rozhodnutia opustiť Úniu sa vynára praktická otázka, či oznámenie Európskej rade o úmysle vystúpiť musí byť podporené splnením ústavných požiadaviek alebo stačí ústavné požiadavky splniť dodatočne? K tejto otázke sa prirodzene vynára ďalšia otázka, kto bude preskúmavať splnenie týchto ústavných podmienok? Nemohol by v tomto prípade namiesto Ústavného súdu vystupujúceho štátu preskúmavať tieto podmienky aj Súdny dvor?
Vystúpenie členského štátu má predchádzať vzájomná dohoda medzi Úniou a vystupujúcim štátom. Avšak čo sa stane, keď k tejto dohode nedôjde? Lisabonská zmluva nepredvída absenciu tejto dohody. Ďalej sa vynára otázka, aké postavenie bude mať vystupujúci štát do nadobudnutia účinnosti dohody o vystúpení? Aké budú práva a povinnosti tohto štátu v čase od oznámenia o vystúpení z Únie do nadobudnutia účinnosti tejto dohody?
V súvislosti so zákazom zastupujúcich členov Rady a Európskej rady sa vynára ďalšia otázka. Platí zákaz rokovania a rozhodovania o vystupujúcom štáte aj pre členov Európskeho parlamentu, ktorí dávajú súhlas dohode o vystúpení a zastupujú štát o ktorom sa rozhoduje?
Mám za to, že v čase tvorby Európskej Ústavy bola zanedbaná úprava vystúpenia členského štátu z Únie. Možno v čase pred hospodárskou a dlhovou krízou, pred Gréckom sa reálne neuvažovalo o tom, že by nastali v únii okolnosti, ktoré by viedli k vystúpeniu členského štátu a preto sa nedával dôraz na úpravu vystúpenia členského štátu, prípadne zániku Únie. Dnešná lakonická a skromná úprava neprináša jasnú predstavu o možnosti vystúpenia, ale skôr naopak vynárajú sa ďalšie otázky a nejasnosti. Domnievam sa, že Európska únia nie je svedomito pripravená na vystúpenie svojho člena.