Kadiaľ ísť?

Autor: David Kapusta | 8.2.2008 o 0:31 | Karma článku: 3,51 | Prečítané:  1102x

Tuc - tuc. Tuc- tuc. Počul som ten tajomný zvuk môjho neúnavného srdca

         Nikto ma nevidí, len môj tieň sa snaží nedýchať, aby ma nevyrušil. Stiahnuté sú moje mihalnice. Osoba sediaca na špinavej a drsnej podlahe plnej hriechov a výčitiek. Jedna desatina sekundy a a pomocou očného nervu môj mozog spracúva obraz. Vidím vnútorné steny kocky, po ktorých steká koherentná vrstva purpurovej krvi. Purpur steká pomaly. Niekedy neviem rozoznať, či sú častice krvi v pohybe alebo nie. Ticho začína horieť netrpezlivosťou, žiadne decibely, absolútny pokoj. Začínam mu rozumieť, preto zvolám:
„Mé“. Zmením svoju polohu a postavím sa na svoje skrvavené a krivé nohy. Chcem ísť von stretnúť niekoho. Prejdem cez stenu, no som celý od krvi. Vidieť len oranžové slnko a schody točiace sa niekam hlboko. Divím sa , že každý schod po ktorom prechádzajú moje nahé nohy je rozdielny
         Po asi približne 666 schodoch nevnímajúc zakopnem o osobu. Sedí tu. Je to muž. Je celkom šedivý a na nose mu odpočívajú okuliare. Svoje telo si chráni sakom a zožltnutou košelou. Sako je zaprášené a hnedé ako keby malo sto rokov. Spoznávam ho, je to Faust. Doktor Faust. No je mierne odlišný. Nevníma ma. Mávam mu pred očami, no on nereaguje. Skúsim sa mu prihovoriť: „ Pán doktor, počujete ma? Kam vedú tieto schody?“ Ticho. Opakujem svoje slová no hlasnejšie. Faust, otvára svoje ústa s bielymi perami. A celkom clivo zo seba vytlačí: „ Do zatratenia“. Faust začne stonať a celkom sa rozplače. Je to plač zúfalstva, tupý zvuk beznádeje. Čo to znamená zatratenie? Nikdy som také slovo nepočul. Nikto mi nikdy nepovedal, čo je to zatratenie. Otec, Matka, Učiteľ. Možno budem prvý, ktorý dosiahne to neznáme. Zatratenie.
        Začnem utekať a Faust sa mi stráca. Prejdem 88 schodov. Cítim vôňu tabaku s hašišom. Zatvorím oči, aby moje čuchové receptory v nosovej dutine lepšie rozpoznali pach. Prejdem 10 schodov celkom naslepo. Zakopnem do niečoho mäkkého. Otvorím oči a uzriem už staršieho pána, ktoré som spoznal z učebnice literatúry. Ponáša sa na pána Bodléra. „ Heh, heh, ty tu čo hľadáš ty vygrcanec.“ flegmaticky ma oslovil s cigaretou v ústach pán Bodlér. Ja som mu odpovedal: „Putujem do zatratenia.“ Charles sa z chuti začal smiať. „ A čo si spravil preto, aby si bol zatratený?“ Charles ďalej pokračuje:“Ja som bol iný ako ostatní a preto som zatratený. Nemohol som písať čo som, cítil. No teda mohol som, ale musel som potom nejakým morálne nadradeným zasranom platiť peniaze. Heh. Ty žiješ v úplne inej dobe, môžeš si písať všetko čo cítiš a nikto Ta neobmedzuje. No nehovorím o rasizme, xenofóbii a podobne.“ Keď Bodlér skončil zamyslel som sa. Skúšam pochopiť význam jeho slov. Napadlo ma to a celkom jasne som mu riekol: „ Ja som iný. Som homosexuál.“ Charles sa na mňa usmial a chytil moje krehké ruky. Objal ma a tým najtichším hlasom mi úprimne príjemne pošepol: „Si na správnej ceste“


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Keď je prezident Zeman bojovníkom za pravdu

Najnovšie ocenenie je mnohým Čechom na smiech.


Už ste čítali?