Slovenský štát - Nevyhnutnosť doby alebo trpká jazva v dejinách

Autor: David Kapusta | 12.7.2009 o 22:44 | (upravené 26.5.2016 o 0:37) Karma článku: 7,39 | Prečítané:  2947x

História Slovenska je dynamická a plná momentov na ktoré som hrdý a ktoré si vážim. Jeden z momentov našej histórie je aj vznik Slovenského štátu a jeho existencia na mape Európy počas rokov 2. Svetovej vojny .

 

 

 

   História Slovenska je dynamická a plná momentov, na ktoré som hrdý a ktoré si vážim. Jeden z momentov našej histórie je aj vznik Slovenského štátu a jeho existencia na mape Európy počas rokov 2. Svetovej vojny . Môžem byť hrdý a vážiť si toto obdobie, aj napriek všetkému, čo sa počas tohto relatívne krátkeho obdobia udialo? Môžem hovoriť o tejto etape našich dejín slobodne so zdvihnutou hlavou, nadšením a radosťou? Neviem, či to niekto dokáže, no ja to však neviem. Možno sa skôr hanbím. Nedokážem byť hrdý na momenty slovenského štátu a jeho štátnosti, keď na základe môjho poznania vidím, aké utrpenie, nespravodlivosť, neslobodu a prelievanie krvi prinieslo obdobie existencie Slovenského štátu. Akú má chuť prvá štátnosť a Slovenská republika, ktorá vznikla ako užitočný prívesok Hitlerovho Nemecka?  Jej chuť je trpká a vtedy nemôžem o týchto momentoch dejín hovoriť s úsmevom a nadšením. Napriek tomu, že nedokážem byť hrdý na toto obdobie našich dejín, vnímam toto obdobie, ako dynamický pamätník pre nás, z ktorého sa môžeme poučiť a vyvarovať sa podobným excesom, ktoré sa udiali za Slovenského štátu.

V článku sa chcem zamerať na negatíva slovenského štátu, ktoré tak silne pohlcujú tie jasné momenty emancipačného procesu Slovákov a vznik Slovenského štátu, že celé obdobie vnímam viac-menej cez tmavé okuliare. Ide hlavne o arizáciu, postavenie minorít, vláda jednej strany, závislosť na Nemecku, dominancia rímsko-katolíckeho náboženstva a vplyv cirkvi na politické dianie štátu atď.  Obávam sa, že budem tendenčný a možno to vyznie, že som zaujatý a píšem s istým zámerom, no myslím si, že to nemusí byť pravda. Sú to moje nedokonalé osobné postrehy, s ktorými som sa stretol pri štúdiu danej problematiky.

Myslím si, že na Slovensku existuje viacero názorov na dané obdobie. Nájdeme viacero táborov, ktoré zdôrazňujú vždy niečo odlišné. Je tu skupina, ktorá sa o toto obdobie nezaujíma alebo nemá dostatočné informácie a preto sa k tomuto obdobiu nevie alebo nechce vyjadriť. Myslím, že narazíme na Slovensku aj na neoľudácky prúd, ktorý nekriticky akcentuje niektoré momenty slovenského štátu, napríklad moment štátnosti. To je koncept, ktorí razia aj niektorí mladí historici, že slovenský štát, odhliadnuc od toho, že mal totalitný režim, treba vnímať pozitívne vzhľadom na určitý posun v emancipačnom procese Slovákov a na to, že to bola prvá štátnosť. Druhý tábor upozorňuje na negatíva slovenského štátu, respektíve režimu ktorý tu bol. Veľmi ťažko sa vymedzuje hranica medzi týmito dvoma postojmi. Neviem presne aký tábor prevažuje a koľko ľudí je takých, ktorí sa nevedia zaradiť ani do jedného z dvoch táborov, no myslím si, že sa môžem považovať za člena druhého tábora, aj keď nevlastním nijakú členskú kartu alebo nálepku.

                História nie je matematika a preto historici nepíšu vždy rovnako. Každý historik je iný a preto je názor každého z historikov iný. Som presvedčený o tom, že je pozitívne, ak existuje pluralita názorov na obdobie slovenského štátu v rokoch 2. svetovej vojny. Bolo by veľmi smutné, keby prevážila len jedna interpretácia. Preto som za to, aby sa vyjadrovali aj tí, s ktorými možno nesúhlasím. Svojimi postojmi a týmto článkom prispievam do plurality názorov a myslím si, že je to dobré.

                Kedy sa to vlastne všetko začalo?

                Pred niekoľkými dňami si niektorí občania pripomenuli 70. výročie vzniku samostatného slovenského štátu . 14. marca sa zhromaždilo pred Grasallkovičovým palácom niekoľko občanov aby si pripomenuli ten zlomový dátum v našich dejinách. Nerozumiem prečo bolo toto zhromaždenie rozpustené a Mgr. Kotleba skončil v horizontálnej polohe v aute polície, no rozhodne táto spomienka neskončila úctyhodne.     

                Myslím si, že 14. Marec 1939 nebol až takým zlomovým dňom, ako by sa mohlo zdať. Bol len pokračovaním udalostí, ktoré sa rozbehli 6. októbra 1938 vyhlásením slovenskej autonómie a bolo to vyvrcholenie snahy členov HSĽS, ktorí v demokratickom a politicky pluralitnom Československu nemohli naplniť v plnej miere svoje požiadavky a predstavy o fungovaní a existencii Slovenska. Pred vyhlásením slovenského štátu a prijatím zákona č. 1/1939, ktorý bol východiskom budovania nového štátu a jeho právneho poriadku, predchádzalo mnoho udalostí.  Československá vláda sa snažila všetkými možnými spôsobmi udržať celistvosť spoločného štátu a preto nastal na Slovensku výnimočný stav, moc prebrala v krajine armáda a v krajine bola zriadená diktatúra. Asi 250 osôb – prevažne z radikálneho krídla HSĽS a Hlinkovej gardy – bolo internovaných a prezident Emil Hácha odvolal Tisovu autonómnu vládu. Potom vymenoval Hácha za premiéra novej autonómnej vlády Karola Sidora. Následne sa dostali na rad nemeckí emisári, ktorí prehovárali Sidora, aby prostredníctvom viedenského rozhlasu vyhlásil slovenský štát. U Sidora neboli úspešní a preto sa preorientovali na zosadeného premiéra Tisa. Najprv ignoroval, no nakoniec po porade s vládou, snemom a stranou odišiel na dobre známu návštevu k Adolfovi Hitlerovi. Návšteva fűhrera bola pre Slovensko dôležitá, pretože jej fungovanie a blízka budúcnosť závisela priamo na rezultátoch tejto návštevy.   V rozhovore fűhrera s Jozefom Tisom zaznelo zastrašenie zo strany Hitlera, ktorý hrozil likvidáciou Československa. Dokonca aj minister zahraničných vecí preukázal svoj herecký talent a Ribbentrop ešte počas Tisovho stretnutia s fűhrerom zrežíroval scénu, pri ktorej akože informoval vodcu o pohybe maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Jozef Tiso po týchto výkonoch nemeckých taktikov nemal jednoduchú úlohu. Tiso bol pod veľkým tlakom a preto siahol po rýchlom a myslím si, že po neuváženom rozhodnutí a zariadil okolnosti tak, aby na druhý deň mohol zasadnúť Slovenský snem a mohol  byť vyhlásený Slovenský štát bleskovo, tak ako si to Hitler predstavoval. Nastal deň D. „V utorok ráno, 14. marca o 9. hodine, bola ministerská rada a celé predsedníctvo strany. Dr. Tiso referoval o svojom rozhovore s kancelárom Adolfom Hitlerom. Situáciu vyložil tak, že všetci jednohlasne uznali sme za potrebné predložiť snemu len jeden návrh, a to ten, aby celý snem manifestačne schválil odtrhnutie sa od Čechov a vyhlásil nezávislosť slovenského štátu,“ napísal vtedajší premiér Sidor. Tajné zasadnutie snemu sa začalo o trištvrte na jedenásť. Najprv prečítal Sidor svoje expozé a abdikáciu a potom sa dosal k slovu Tiso. Ten informoval o návšteve v Berlíne, pričom opakovane hovoril o Hitlerovom ultimáte a onej maďarskej hrozbe a zastupiteľov tak vlastne postavil pred hotovú vec.  Po príhovore nezaznel ani potlesk a to považujem za gesto, ktoré niečo naznačovalo a prinieslo neistotu,  nové napätie už do napätej situácie. Po prestávke sa 57 poslancov zišlo a netradičným spôsobom, povstaním, bola odhlasovaná samostatnosť Slovenska. Celé hlasovanie považujem za zvláštne a netradičné. Po hlasovaní prijal snem prvý zákon, ktorý v piatich paragrafoch legalizoval rozhodnutie o vytvorení samostatného slovenského štátu, pretvorenie autonómneho snemu na Snem slovenského štátu, prevzatie jestvujúcej právnej sústavy a zákonov so zmenami, ktoré „vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu.“ Snem takisto vymenoval novú vládu, na čele ktorej stál Tiso.

                Keď sa pozerám na všetky okolnosti, ktoré prebiehali a keď sa snažím predstaviť situáciu vtedajšieho zasadnutia snemu, tak ma premáha strach. Myslím si, že mnohí prítomní, ktorí vstali po výzve predsedu snemu Sokola boli plní obáv z budúcnosti. Opovážim sa tvrdiť, že mnohí nemali jasno, čo sa bude diať ďalej a či je ich rozhodnutie tou najlepšou cestou. Zachránili svoju existenciu? Bola to tá správna chvíľa, keď sa naplnil ich ideál samostatnosti? Trošku nadnesene píše o tom, ako to videl Alexander Mach, neoľudácky historik František Vnuk : Bol to – ako Mach často opakoval – najkrajší deň jeho života. Tento pocit pramenil z povedomia, že dlhý boj je víťazne dobojovaný, že nebezpečenstvo pohltenia Maďarmi odvrátené a že slovenský národ konečne vstupuje do spoločenstva európskych štátov ako rovnocenný a plnoprávny člen.“ Ako šéfovi Úradu propagandy Machovi „pripadla vznešená úloha oznámiť vznik slovenského štátu celej slovenskej pospolitosti. Keď ešte hovoril, rozhláholili sa zvony po celom Slovensku. S bázňou, odhodlaním a pevnou dôverou v Božiu pomoc vítal slovenský ľud úsvit novej epochy.“ Do akej epochy sa do dostáva slovenský ľud? Skutočne bol boj dobojovaný? Naozaj bol vznik Slovenského štátu víťazstvom, ktoré si môžeme s čistým vedomím a hrdosťou pripomínať každý rok?

 

          Politické represálie

                Slovenský štát bol antidemokratický a autoritatívny. Základný zákon prijatý 21. Júla 1939 v šiestej hlave ústavy v paragrafoch 58 a 59 stanovuje, že slovenský národ sa zúčastní na štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Inými slovami ústava Fixovala vedúcu úlohu HSĽS v štáte.  Strana bola reorganizovaná na vodcovskom princípe. Vodca bol najvyšším veliteľom armády, ozbrojených zložiek a Hlinkovej gardy. Bol považovaný za vodcu strany a vodcu národa. Toto považujem za základný atribút totalitárnej diktatúry a prenesenie toľkej moci do rúk jedného človeka je krokom späť. Vnímam to ako regres. Naozaj bol považovaný vodca strany za vodcu národa? V tomto období nemohli iné politické strany s rozličnými názormi reálne fungovať a realizovať svoju činnosť. V skutočnosti HSĽS nevyjadrovala vôľu väčšiny Slovákov. Treba napísať, že hneď po vzniku slovenského štátu sa príprava represálií prejavila v právnej rovine tým, že už 24. Marca 1939 vyšlo vládne nariadenie o zaisťovacom uväznení nepriateľov slovenského štátu. Vláda sa rozhodla zasiahnuť celkom razantne a ako hmatateľný dôkaz tohto rozhodnutia uvediem, že bol zaistený Ján Ursíny. Podľa Ursínyho pamätí boli v marcových dňoch zaistení aj predstavitelia soc. Demokracie, Korman, poslanec Benda, senátor Zimák, A. Štefánek a i. Viacerí z nich sa ocitli v Ilave. Keď som čítal o týchto politických represáliách nedokázal som neasociovať tieto represálie s podobnými udalosťami v 50-tych rokoch. Tu nemožno hovoriť o slobode. Kde sú tie kresťanské princípy na ktorých stojí HSĽS?

           

          Zásahy do oblasti štátnych zamestnancov

                Česi boli tŕňom v oku vedúcej garnitúre Slovenského štátu, preto českí zamestnanci museli odísť zo Slovenska. Vládne nariadenie č.74/ 1938 jednoznačne hovorilo o vylúčení Židov z verejných služieb. Českí úradníci boli skutočne kvalifikovaní a na miesta českých úradníkov prichádzali často krát nie tak dobre pripravení a kvalifikovaní úradníci. Aký zmysel malo toto konanie? Bola tak silná idea národného Slovenska a boj proti „ čechoslovakizmu“ taký dôležitý, aby spôsobili úpadok personálnej vybavenosti štátneho aparátu? Vládne nariadenie, ktoré je vyjadrením diskriminácie, neznamená pre mňa niečo, na čo by som bol hrdý.

          Minority

                Česi a Židia. Jozef Tiso o Čechoch povedal: „ Zbytočných Čechov tak ako tak bude vláda dávať k dispozícii Prahe. Toto je nielen starosťou, ale aj povinnosťou vlády a preto nech si nikto nenárokuje, aby túto otázku i sám vybavoval. Vláda je a bude stáť na výške svojho poslania a vybaví túto pre všetkých Slovákov tak dôležitú otázku spôsobom, aby netrpel ani náš verejný záujem, ale ani právo a spravodlivosť.“ Myslím, že k tomu nie je potrebný komentár.  V tomto období nastáva príprava protižidovských zákonov a nariadení. Vládnym nariadením č. 63/ 1939 bola prijatá definícia pojmu žid. To bola celkom  jasne snaha určiť z obyvateľstva, kto je to žid. Nasledovalo vydávanie predpisov, ktoré zakazovali židom vykonávať rôzne profesie. Lekárnická oblasť ( vlád. nariadenie. č.145/1939), lekárska prax, advokáti, verejné služby  a pod.  Aké kresťanské princípy stáli za odlišným postavením židov?  Bolo naozaj nevyhnutné prijímať nariadenia v oblasti rasového zákonodarstva? Aké ultimátum sme dostali od Nemecka?

 

          Arizácie

                Jednoducho povedané išlo o získanie židovského majetku a vylúčenie Židov zo spoločnosti. Tak to bolo zadefinované aj v ústavnom zákone zo septembra 1940, kde sa hovorilo, že Snem SR splnomocňuje vládu, aby v priebehu jedného roka vylúčila Židov z hospodárskeho života a previedla ich majetok. Arizácie na Slovensku vytvorili podľa môjho názoru masu pauperizovaných Židov, ktorí sa stali sociálnou záťažou pre režim, ktorý to po dohode s Nemeckom riešil deportáciami. Netvrdím, že arizácie boli koncipované už s tým, že Židov deportujú, no myslím si, že ak aspoň trošku mysleli anticipatívne, tak museli predvídať, že tento problém tu nastane. Prikláňam sa k názorom, že Slováci boli tí ktorí ponúkli Židov. Je to pre moje myslenie absurdné, keď viem, že umiernení a aj radikáli zdôvodňovali arizácie tým, že sú židia cudzím prvkom v slovenskej spoločnosti, že v minulosti podporovali maďarizáciu a boli „ protislovenskí“. Z hospodárskeho pohľadu sa tvrdilo, že treba Židov potlačiť, pretože sú príliš veľkou konkurenciou pre slovenských živnostníkov či krčmárov. Ďalej sa tvrdilo, že škodlivo vplývali na slovenské obyvateľstvo lebo ho „ alkoholizovali“, využívali úžeru. Pre mňa to nie sú dôvody na nejakú ekonomickú operáciu alebo lepšie povedané krádež. Možno by som to mohol nazvať presnejšie štátom riadená lúpež. Ľudská túžba po rýchlom zisku a zbohatnutí nikdy nepriniesla nič dobré. Ironické je, že arizácie sa vlastne štátu neoplatili. Bolo to aj tým, že židovské majetky nedokázali arizátori efektívne spravovať. Dôležité je spomenúť, že najväčšie podniky však nakoniec ovládli Nemci, ktorí mali väčšie nároky. Zaujímavo fatálna, no zároveň nepodložená myšlienka , že financovanie deportácií bolo čiastočne zaplatené z arizácií hovorí sama za seba. Jeden z negatívnych dôsledkov vidím aj v tom, že arizáciou sa znížil tok peňazí do štátnej pokladnice v rámci daní, keďže daňoví poplatníci, židia, nemali z čoho platiť. Resp. znížil sa počet stabilných platcov daní.

          Deportácie Židov

                Jeden z najsmutnejších prijatých  ústavných zákonov je pre mňa zákon č. 68/1942 Sl.z, ktorým boli legalizované deportácie židov. Ide o „vrchol“ v rasovom zákonodarstve.  70 tisíc životných príbehov,  každý jeden prežil hrôzy, ktoré po deportáciách zažili. Mnohí sa už nikdy nevrátili a neuzreli svoje rodiny a priateľov. Toľké utrpenie, aké museli prežívať a na ktoré museli hľadieť si nedokážem ani predstaviť. Naozaj to bolo ultimátum zo strany Nemecka alebo sme sa potrebovali zbaviť už teraz sociálne slabých a bezvýznamných židov? Ochránili sme tým niekoho? Kde je tá kresťanská láska k blížnemu? Kresťanov považujem na nasledovníkov učenie Ježiša Nazaretského, ktorí žijú a riadia sa podľa jeho učenia, no kresťania ktorí boli na čele slovenského štátu boli naozaj kresťania? Vidím mnoho protirečení a v celom Slovenskom štáte je vidieť ako učenie katolíckej cirkvi, rovnako ako v stredoveku, pomocou svojich dogiem a zdeformovaných ideálov je zneužité mocenskom garnitúrou. HSĽS.

          Záver

                Slovenský štát je dodnes nestráveným problémom.  Obávam sa názorov niektorých katolíckych intelektuálov, ktorí velebia Jozefa Tisa ako výborného stratéga, nezištného otca národa, pokorného katolíka, popraveného pre svoj boj s čechoslovakizmom a za záchranu národa. Myslím, si, že stále treba mať na pamäti 70 – tisíc zabitých Židov.  Mnohí obhajcovia  hovoria, že išlo o náš slovenský národ, o náš slovenský štát, o naše slovenské dobro, o hrádzu proti hriešnemu liberalizmu, ktorý zosadil Boha a zboštil človeka s jeho vášňami. Práve v tomto tkvie slepota: nevidia, že oni sami zboštili človeka a štát. V mene vlastnej vášne, zvanej samostatné Slovensko, postavili štát aj nad nimi abstraktné vyznávané Božie zákony. Oni obhajujú ten Tisov štát, ktorý bez nemeckého nátlaku a s uznanlivými pochvalami nacistického Völkischer Beobachter zbavil našich Židov najskôr ľudských práv, potom ich okradol, a keď už nevedel čo s tou masou detí, mužov, žien a starcov deportoval ich preč z vlasti.

                Nerozumiem občanom ktorí si pripomínajú vznik Slovenského štátu. V mnohých prípadoch pochybujem o relevantnosti tvrdení, že všetky tie zlé kroky ktoré sa stali počas Slovenského štátu boli nevyhnutné. Aký zmysel mala provizórna ekonomická prosperita Slovenska, keď človek v Slovenskom štáte nebol slobodný? Aký má pre mňa význam bohatstvo, keď ja sám nie som slobodný?

                Ako som už spomínal na začiatku, som rád, že existuje pluralita pohľadov a názorov na túto tému.  Slovenský štát a pofidérna štátnosť s trpkou príchuťou nie je pre mňa ničím pozitívnym a obávam sa, že nikdy na toto obdobie nebudem spomínať s hrdosťou. Verím tomu, že Slovenský štát bola dostatočne hlboká rana na ktorú tak rýchlo nezabudneme, aby sme sa mohli poučiť z chýb a vyvarovať sa im.

 

         

 

           

   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý zmenil Tatry. Pozrite si fotografie spred 13 rokov

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.


Už ste čítali?